RND. Skratka, za ktorou sa skrýva obľúbené Radošinské naivné divadlo. Divadlo, ktoré pozná snáď každý Slovák a milovník dobrej kultúry. Divadlo, ktoré už vyše 50 rokov svojím láskavým humorom obveseľuje ducha a myseľ tisícov divákov a robí život krajším. Divadlo, ktoré reflektuje vtipným a nenapodobiteľným spôsobom problémy bežných ľudí či príbehy známych postáv našich dejín. Divadlo, do ktorého radi chodíme a dúfame, že ešte dlho chodiť budeme. O divadle, o humore, ale aj o vážnych aktuálnych témach sme sa zhovárali s jeho zakladateľom, principálom a „dušou“ divadla – so Stanislavom Štepkom.
Štefánik/Štepka – rovnaké iniciálky, podobnosť čisto náhodná? Alebo dvaja muži nevšedných činov?
Našlo by sa so Štefánikom zopár podobností: obidvaja sme Západoslováci, aj nárečie máme skoro rovnaké, obidvaja sme začínali veršíkmi a neskôr sme si rovnako zanovito šli za svojím životným snom. Štefánik stál pri založení republiky a ja pri založení nášho divadla, kde sme neskôr z vďačnosti a úcte k jeho osobnosti a odkazu uviedli dva tituly Generál a Malý veľký muž.
Pripomíname si 100 rokov od založenia Česko-Slovenska. Štefánik spolu s Masarykom a Benešom boli jeho otcovia - zakladatelia. O čo by sa asi Štefánik snažil dnes?
Štefánik bol hrdý Slovák, ale aj Európan. Iste by sa jednoznačne usiloval o to, aby sme sa orientovali na západ. S východom mal iba tie najhoršie skúsenosti.
Žijeme v časoch skúšok. Svet trápia vojny, teror, migrácie. Mnoho intelektuálov podľahlo pokušeniu byť „verejne činným“. Vám sa podarilo zostať „angažovaným pozorovateľom“, zostať verný svojmu vlastnému pohľadu na spoločnosť. Ste imúnny voči zvodom doby?
Mojím zvodom doby bola vždy človečina a v nej ponorený človek tej či onej doby. Takto nejako som vždy bol ako autor „verejne činným“, ale iba na javisku, kde roky hovorím to, čo si myslím. Stále zostávam verný tomuto môjmu dávnemu rozhodnutiu.
Čomu dávate pri vašej tvorbe prednosť - ro-zumu a disciplíne, nástrojom poznania alebo ste vášnivo oddaný citom a emóciám?
Píšem vždy približne tri dni, povedzme, štyridsať strán textu, ktorý potom mesiace škrtám, upravujem, dopisujem, prepisujem. Až po roku, po dvoch sa stane z textu hra a po mesiacoch príprav s tvorivým tímom vznikne z hry inscenácia.
Malý veľký muž. S. Mihaliková a O. Hraška
Ste iba recesista alebo sa snažíte našu spoločnosť reformovať – urobiť ju lepšou?
Recesia je súčasť učňovskej školy humoru. S recesiou sa začína na lyžiarskych zájazdoch. No potom neskôr sa od humoristov žiada majstrovská práca. Dosť často však niektorí humoristi od učňovskej práce a lyžiarskeho zájaz-du, žiaľ, nepokročili. Humorista spoločnosť nereformuje, iba sa smeje z jej nedostatkov. Práve ten spoločný smiech by spoločnosť mohol na chvíľu urobiť trochu lepšou.
Pán Štepka, ste scenáristom, hercom, spisovateľom, režisérom Radošinského naivného divadla v jednej osobe a stále píšete nové hry, ktoré oslovujú všetkých. Kde beriete námety na svoje hry je jasné, ale kde beriete energiu, životnú silu, ktorá vás už desaťročia posúva stále dopredu?
V oblasti námetov mám dlhoročného, spoľahlivého a oddaného spolupracovníka – priamo sám Život. Ten mi odjakživa našepkáva témy – a teraz to poviem dosť pateticky – a dodáva energiu a životnú silu mojim príbehom a javiskovým postavám.
RND prežívalo v tomto roku úspešnú 55. divadelnú sezónu. Ste teda v najlepších rokoch. Čo si praje do budúcnosti sám principál?
Vymyslieť vakcínu proti epidémii z vírusu gýča, ktorý tak ničivo napadol okolitý dobrý vkus. Aby som v tomto neľahkom zápase trochu pomohol a aj niečím konkrétnym prispel, vymysleli sme si javiskovú vakcínu pod názvom „Čo sa sníva trpaslíkom“ a od decembra ju chceme masovo nasadiť. Uvidíme, či trochu zaberie.
Divadlo a umenie vychovávajú. Staráte sa o naše duše. Váš láskavý, ale aj neúprosný, tvrdý humor je zrkadlom našej identity Čo vás na našich dušiach najviac teší a čo naopak trápi?
Predovšetkým: vychovávať by mala rodina a škola, divadlo by malo hlavne zabávať. „Keď sa do divadla votrie propaganda určitej myšlienky, keď divadelnú prácu začne ovplyvňovať nejaká tendencia, prestáva to byť divadlo a stráca svoje najosobnejšie poslanie, poslanie umelecké.“ To napísali najväčšie autority v oblasti humoru a divadla Werich a Voskovec. Nezostáva mi nič iné, iba sa k nim verejne pripojiť.
Myslím, že váš otec bol staviteľ, aj naši čitatelia sú nejako zviazaní so stavebníctvom a architektúrou. Ako vy vnímate naše staviteľstvo, architektúru?
Môj otec bol murár, začas aj palier na stavbách, ale vždy obdivoval prácu inžinierov a architektov. Rovnako si aj ja vážim tvorivú prácu architektov, ktorí často dokážu nevídané zázraky. Už by len mali niečo spolu s vládou podniknúť proti plechovým strechám na Slovensku... Veľmi ma teší, že nemusí hovoriť iba o zharaničných, ale aj o našich architektoch a ich nevšedných dielach. Napríklad Pamätník SNP v Banskej Bystrici je dozaista svetové dielo našich tvorcov. Váš odkaz malému človeku uprostred veľkých dejín? Ako prekonať prekážky a deravú pamäť? Snívať – dosnívať – a vyhrnúť si rukávy do práce!
Ďakujem za rozhovor
Text: Lubo Fussek
Foto: Ctibor Bachratý a RND
Stanislav Štepka
Slovenský spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista, herec, textár, vedúca osob-nosť Radošinského naivného divadla. V roku 1965 absolvoval Pedagogickú fakultu v Nitre, neskôr, v roku 1977, žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1963 sa stal umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla (RND). V decembri toho istého roku mala premiéru jeho prvá divadelná hra, Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. V rokoch 1964 až 1969 bol pedagógom v Bojnej, v rokoch 1970 – 1975 redaktorom Učiteľských novín v Bratislave, medzi rokmi 1976 až 1983 pracoval ako redaktor zábavných programov Československého rozhlasu v Bratislave. Od roku 1983 je Stanislav Štepka profesionálnym divadelníkom a spisovateľom na voľnej nohe. Od roku 1997 je majiteľom Agentúry RND, ktorá sa stará o chod a prevádzku Radošinského naivného divadla.