Tomáš Sepp (nar. 1964) patrí medzi najvýraznejšie tváre Baumit Slovensko, a to už od jeho založenia pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bol de facto zamestnanec číslo 1, čiže spolu, so zástupcami koncernu, prijímal do vznikajúcej firmy Baumit na Slovensku celú úvodnú generáciu spoločnosti, vrátane jeho prvého generálneho riaditeľa Ľuboša Fusseka. V súčasnosti je Tomáš členom Baumit Manažmentu a v predmete činnosti má Business Development (sanácie, zdravé bývanie, stierky a farby) ako aj aktívnu účasť na strategickom smerovaní firmy. Vo svojom uvažovaní Tomáš presahuje oblasť stavbárčiny a v stratégii firmy sa snaží o obsiahnutie viacerých úrovní života spoločnosti. Tvrdí, že len vtedy môže Baumit adekvátne reagovať na vývoj a byť konzistentný vo svojom dlhodobom nastavení.
Prenesme sa o vyše 30 rokov späť, teda do obdobia príprav vzniku Baumit Slovensko. Ako si sa dostal do Baumitu a z akého prostredia si prišiel?
Po troch rokoch pôsobenia na Stavebnej fakulte STU som v roku 1992 absolvoval postgraduálne štúdium Obnovy pamiatok na Technickej univerzite v Mníchove, kde vtedy pôsobil guru stavebnej chémie prof. Helmut Weber, ktorý sa podieľal aj na tvorbe známych smerníc WTA pre oblasť sanácií stavebných konštrukcií. Medzičasom som sa dozvedel od mojej známej pracujúcej vo firme Portland (obchodná spoločnosť, ktorá ako prvá predávala produkty značiek Baumit a Murexin - pozn. aut.), ktorej vtedy šéfoval Peter Polačko a tiež, že sa plánuje založiť spoločnosť Baumit na Slovensku a hľadajú do nej ľudí. Napísal som si teda oficiálnu žiadosť a onedlho ma pozvali na pohovor.
Kto ťa prijímal?
Pohovor bol v priestoroch firmy Portland na Koceľovej ulici v Bratislave a viedol ho Alfred Gsandtner, riaditeľ Baumit International, ktorý mal na starosti expanziu značky Baumit v Európe. Na pohovore bol aj Pavel Med, súčasný generálny riaditeľ Baumit ČR. Išlo o sériu úvodných rozhovorov, ktoré štartovali expanziu Baumitu v krajinách východnej Európy a v mojom prípade veľmi „zabodovalo“ práve moje štúdium u prof. Webera v kombinácii s mojím stavbárskym „backgroundom“. Hneď ma prijali a stal som sa tak prvou kontaktnou osobou pre budúci Baumit.
Toto prípravné obdobie až po samotné založenie firmy trvalo takmer dva roky. Čo si mal na starosti?
Bol som zamestnaný v rakúskom Baumite vo Wopfingu. V Bratislave sme si prenajali kanceláriu na Panenskej ulici, v budove Železničného staviteľstva. Mojou prvou kolegyňou bola Dr. Ildikó Gúziková - prekladateľka, ktorú prijali kvôli jej jazykovým schopnostiam. V tom čase už pracovala pre švajčiarsky cementársky koncern Holderbank (neskorší Hirocem), ktorý sa stal neskôr akcionárom slovenského Baumitu. Postupne sme začali prípravné kroky smerom k založeniu spoločnosti Baumit Slovensko. Jednou z mojich prvých úloh bolo (v spolupráci so zástupcami cementárne) vypracovať hĺbkovú štúdiu uskutočniteľnosti, tzv. feasibility study, budúceho výrobného závodu v Rohožníku. Pamätám si, že jedným z partnerov v Holderbanku bol p. Tomáš Dratva – švajčiar slovenského pôvodu.
Výsledky štúdie uskutočniteľnosti boli určite pozitívne, lebo vtedajší majiteľ Baumitu, Fridrich Schmid sa rozhodol investovať aj na Slovensku. Považoval teda našu krajinu za vhodné prostredie pre expanziu svojej značky?
Načasovanie zo strany Fridricha Schmida bolo maximálne presné, lebo na slovenskom trhu dovtedy nebola podobná firma. Bol to vizionár, vedel sa rýchlo rozhodovať a aj vtedy zacítil príležitosť naštartovať expanziu vo východnej Európe. Paradoxne sa značka Baumit začala rozvíjať na východe Európy a až odtiaľ pokračovala expanzia smerom na západ. Súčasťou koncernu sme sa stali hneď po Maďarsku a Českej republike, spolu s Poľskom, neskôr nasledovali ďalšie krajiny strednej a východnej Európy.
Ako vyzeral tvoj pracovný deň?
Mal som na starosti všetko - od vedenia firmy až po marketing. Často som cestoval do Rohožníka, kde boli odborníci na výrobno-technologickú oblasť firmy. V príprave sme veľa času venovali slovenskej adaptácii všetkých technických podkladov k produktom, pričom mi intenzívne pomáhala pani Gúziková. Tieto texty vznikali na základe rakúskych podkladov a potom sa adaptovali pre slovenské podmienky. Prvým „veľkým sústom“ bola príprava textov na obaly našich výrobkov (vrecia a vedrá), kde bolo treba pripraviť texty vo viacerých jazykoch. Vďaka „odlaďovaniu“ a harmonizácii podkladov som vtedy mohol bližšie spoznať aj nových kolegov z Maďarska a Poľska. Pokračovali kroky smerujúce k založeniu samostatnej spoločnosti a budúcej investícii.
Ako prebiehalo samotné založenie Baumitu?
Dôležitým človekom v začiatkoch bol pán Michal Polačko, ktorý bol poverený rakúskym spoločníkom právnymi úkonmi pri zakladaní dcérskych spoločností. Bol pri zakladaní viacerých spoločností koncernu SIH, medzi inými to boli aj naše sesterské spoločnost Murexin a Austrotherm. Baumit si prenajal prvú budovu na Zrínskeho ul. 15, ktorá vtedy patrila Slovenskému rozhlasu, a následne sa uskutočnilo výberové konanie na konateľa Baumitu Slovensko. Mal to byť človek s investičnými skúsenosťami, keďže jednou z dôležitých úloh budúceho konateľa mala byť príprava investície a spustenie výroby vo vlastnom výrobnom závode. Spomínam si ako člen prijímacej komisie na výberové konanie, na ktorom sa zúčastnil aj Ľuboš Fussek, ktorého komisia vybrala a stal sa nielen novým konateľom firmy, ale aj mojim prvým kolegom. Postupne vznikal v Baumite prvý pracovný tím - prišli prví kolegovia Miro Račko, Rudo Hudec, Dušan Studenič, Peter Sziráczki a neskôr ďalší - medzi nimi aj Rasťo Plášek, súčasný generálny riaditeľ Baumit Slovensko.
V dvojici s Ľubošom Fussekom ste v začiatkoch robili aj množstvo personálnej práce. Ako ste spolu ladili?
Áno, na hľadanie a prijímanie nových ľudí rád spomínam, bolo to často veľmi vzrušujúce. Podávali sme desiatky inzerátov, cez ktoré sme hľadali vhodných kandidátov, nasledovali desiatky pohovorov a následne sme prijímali nových ľudí. Myslím si, že som mal odhad na ľudí - pamätám si, ako sa ma často Ľubo pýtal na môj názor, najmä keď bolo výsledné rozhodnutie „na jazýčku váh“. Väčšinou sme mali na výber ľudí šťastnú ruku, ako sa zvykne hovoriť mali „dobrý čuch na ľudí“ o čom svedčí aj to, že mnoho z nich vydržalo vo firme dvadsať aj viac rokov. Sformovalo sa zdravé jadro Baumitu, ktoré sa aj neskôr úspešne rozrastalo.
Počas môjho pôsobenia v Baumite som si všimol, že svoje názory široko konfrontuješ s inými pohľadmi. Výsledok je tak pluralitný, pričom aj ostatní zdieľajú názor, že prispeli k pozitívnemu výsledku. Vychádza tento prístup zo všeobecného nastavenia mysle?
Áno, prístup k riešeniu problémov vychádza z môjho nastavenia a aj pri spätnom pohľade si myslím, že je správne vždy získať spoločný pohľad na vec. Samozrejme, aj Lubo od začiatku podporoval kultúru názorovej plurality a ponúkal každému priestor na vyjadrenie sa.
Mali ste aj názorové kolízie?
V nazeraní na veci sme mali často veľmi rozdielne názory. Nikdy som však nepodľahol vábeniu „podľahnúť“ šéfovi. Vždy som sa snažil mať racionálny pohľad na riešenie a mať vlastný názor. Naša vzájomná konštelácia však fungovala a výsledné rozhodnutia sa ukázali väčšinou ako dobré. Ostatne, Lubo mi po rokoch povedal priamo, ako si vážil, že som „neprikývol“ na všetko bez širšej konfrontácie názorov. Chcel sa totiž pozrieť na problémy aj z iného uhla pohľadu.
Rôznosť názorov posúva firmu ďalej?
Áno, to je črta, ktorá sa vo firmách veľmi cení. Najhoršie je, keď sú vo firmách ľudia bez názoru, vtedy sa len ťažko posúvajú veci vpred a prevláda apatia. S názormi je to trocha ako pri víne - nie je dobré alebo zlé víno, ale toto mi chutí a tamto zase nie. Samozrejme, výmena názorov a hľadanie užitočného výsledku musí byť v súlade s celkovým smerovaním firmy. Ostatne, môj pohľad na konkrétnu vec bol vždy dlhodobý. Odmietal som krátkodobé marketingové stratégie v duchu „rýchlych riešení“, ale vždy ma zaujímalo, čo nám prinesie určité riešenie v horizonte dlhšieho obdobia.
Darí sa ti to aj pri novom vedení firmy, ktorí však musí reagovať na nové výzvy?
Aktuálne vedenie firmy, ktorého som súčasťou, má z tohto pohľadu vysoko nastavenú latku. My, starší kolegovia, sa snažíme o zachovanie určitej kontinuity a chceme byť strážcami akejsi „Baumit esencie“, čiže toho DNA, ktoré robí Baumit Baumitom. Mladší kolegovia zasa prinášajú do firmy potrebnú sviežosť a nový uhol pohľadu. Náš nový konateľ Rasťo Plášek, ktorý prevzal štafetu po Ľubovi Fussekovi, sa snaží úprimne o otvorenú firemnú kultúru a vytvára priestor, kde môže každý vyjadriť svoj názor. V takomto prostredí sa dajú veci posúvať ďalej a sú dobrým predpokladom pre rozvoj firmy smerom vpred.
Patríš k najvýraznejším tváram Baumitu smerom navonok so širokým záberom záujmov - vnímaš spoločenské pohyby, zaujímaš sa o architektúru a kultúru ako takú, si aktívny v komunite, máte aj butikové vinárstvo... Ako sa to premieta do filozofie stavebnej firmy?
Je to určite výsledok môjho spomenutého nastavenia. Bolo by pre mňa príliš „prvoplánové“ (Tomášov obľúbený výraz – pozn. autora), keby sme zostávali „iba“ v polohe výrobcu suchých omietkových zmesí alebo sme našu komunikáciu zredukovali „len“ na skupinu zatepľovačov, či partie omietkarov. Sme významný priemyselný subjekt, ktorý tu pôsobí 30 rokov, má 150 zamestnancov a okrem stavebného sektora má množstvo väzieb na rôzne oblasti, či už je to akademická obec, samosprávy, zástupcovia komunít a pod. Je to určitá nadstavba, vďaka ktorej sa prejavuje nielen všeobecná, ale aj naša firemná kultúra. Ako príklad môžem spomenúť náš dlhoročný dialóg s architektmi. Tým, že spoluvytvárame a dlhodobo podporujeme najrôznejšie aktivity architektonickej obce, je konštruktívny dialóg s touto skupinou partnerov na veľmi vysokej úrovni, čo prináša obom stranám mnoho výhod.
Čo je ďalším kľúčom pri budovaní obsahu značky?
Veľmi dôležité je budovanie firemnej kultúry, ktorá spoločnosť posúva na inú -vyššiu úroveň, čo má v konečnom dôsledku vplyv aj na vnímanie značky na trhu, či samotný predaj. Od začiatku bolo pre mňa kľúčové, aby som sa aj ja mohol realizovať v tejto oblasti, možno aj preto je značka Baumit naplnená rôznym obsahom v jednotlivých krajinách, kde pôsobí. Pravda, je to dané aj lokálnymi špecifikami trhu a konkrétnymi ľuďmi, ktorí vo firme pracujú. Neexistujú tu šablónové riešenia.
To si potom u Ľuba našiel živnú pôdu?
Áno, z tohto uhla pohľadu to bolo určite vzájomné porozumenie a aj jemu to vyhovovalo. V mnohom som sa stotožňoval s jeho vizionárskym nastavením, pričom Ľubo mal aj silný marketingový feeling. Ako som už ale spomenul, neznamená to vôbec, že sme mali na vec vždy rovnaký názor.
Baumit bol vždy vnímaný ako kreatívna firma. Aj to bola súčasť stratégie budovania značky? Ako si sa v týchto témach našiel ty?
Od malička som bol kreatívne orientovaný - bavilo ma maľovať, kresliť, priťahovalo ma umenie ako také. Videl som tam paralelu a cítil nejaké krásno. Od začiatku ma vo firme veľmi bavila oblasť budovania značky a téma corporate identity (firemnej identity – pozn. autora), čo je vo veľkej miere kreatívna parketa. Už krátko po vzniku firmy sme s Lubom oslovili reklamnú agentúru GGK, ktoré sa vtedy ešte len etablovala na trhu a v priebehu rokov sa stala „dvornou“ agentúrou celého koncernu. Bolo to veľmi vzrušujúce, lebo značku Baumit sme na trh chceli priniesť čo najkreatívnejšie, chceli sme z nej od začiatku budovať „love brand“. S odstupom času som presvedčený, že sa nám to aj podarilo.
Čiže s dôrazom na emocionalizáciu značky?
Áno, presvedčili nás o tom aj odborníci v agentúre a veľmi skoro sme pochopili, že sa chceme odlíšiť od štandardného obrazu vnímania výrobcov stavebných materiálov. Bežná komunikácia výrobcu stavebných materiálov sa niesla v duchu: lopata - helma - stavba -miešačka. Zámerne sme od takéhoto obrazu vnímania značky stavebných materiálov odišli a priniesli sme do komunikácie „krásno“ v podobe konceptu krásnych ženských tvárí ako paralely fasády, ktorá je akousi „tvárou“ budovy.
Ľudia sa teda rozhodujú emocionálne?
Určite áno. Svedčí o tom aj množstvo prieskumov, ktoré sa realizovali. To však platí o nákupe vôbec - či už ide o knihu alebo omietku. Ľudia síce zvažujú pri nákupe racionálne parametre produktu, akými sú kvalita, cena, či vhodnosť daného produktu, ale nakoniec je rozhodnutie vždy emocionálne a zapôsobia tu podnety z ľudského podvedomia. Pri nákupe lepiacej stierky zafunguje, že sa Baumit stará o pamiatky, podporuje komunity alebo architektov, hoci to tam zdanlivo nie je prítomné. Niekto vidí navonok len technické parametre výrobku, akými sú spotreba materiálu, možnosti jeho použitia, odtieň a zrnitosť - ale to sú len technické veci. Za značkou sa skrýva aj to neviditeľné – to čo tvorí dlhodobo budovaný obsah značky. Je to ako známa schéma ľadovca: malú hornú časť ľadovca, čiže obal produktu a pod. vidieť na prvý pohľad, ale všetko, čo je „pod vodou“, je síce na prvý pohľad neviditeľné, ale pre samotnú značku podstatne dôležitejšie. Tam sa „skrýva“ napríklad kvalitný servisu, dobrá skúsenosť s obchodným zástupcom, či oblasť pôsobenia firmy v lokálnej komunite prostredníctvom nášho nadačného fondu. Vo svojom nastavení v oblasti marketingovej komunikácie by som ešte rád spomenul slovo konzistentnosť.
S akým obsahom?
Byť konzistentný bola vždy moja osobná méta. Inými slovami to znamená nemeniť priority, neskákať z témy na tému a ísť dlhodobo vo vytýčenom smere. Myslím, že sa nám podarilo byť konzistentnými aj v oblasti marketingovej komunikácie a budovaní značky Baumit, hovoria o tom naše výsledky. Veľa značiek urobilo obrovské chyby, že boli nekonzistentné. Vtedy to stojí firmu oveľa viac peňazí a u zákazníka to môže pôsobiť ako zlé firemné nastavenie.
Ku konzistentnosti by som ešte u teba pridal dotiahnutie sledovaného problému do konca. Alebo tiež - tak dobre ako sa dá. Občas to však asi prináša aj nechcené prejavy. Nevyčíta ti okolie, že dôslednosťou zdržuješ niektoré procesy?
Snaha o vylepšovanie mi určite občas priniesla aj takéto prejavy, a to najmä od tých, ktorí bazírujú na termínoch, ako na „svätom grále“. Nikdy som však takýto postoj neprijal. Aj Stevovi Jobsovi záležalo, aby plošné spoje v mobile ktoré nikto nevidí boli harmonické a mali svoj dizajn. Bolo to až nepochopiteľné, ale ja ho chápem - dizajn predsa nie je len na povrchu, a nie je samoúčelný. Je pravda, že nie vždy sa takýto názor stretne s pochopením, ale na to slúži dialóg, aby sme si veci mohli vydiskutovať.
Ako prebieha v Baumite komunikácia medzi centrálou a regiónom? Nevznikajú občas nezhody?
Určite, rozdielne pohľady u nás vo vnútri firmy a v centrále niekedy „vyplávajú“ na povrch. Občas sa centrála snaží, aby všetko bolo nalinkované podľa ich predstáv. Lokálne trhy však majú svoje špecifiká, ktoré je dobré rešpektovať. Spomeniem napríklad históriu nášho výrobku DuoContact, ktorý nám jednoznačne chýbal na trhu. Tam sme boli doslova tvrdohlaví a odolali aj emóciám našich rakúskych spoločníkov. Aj tí však nakoniec pochopili, že to vyjde. Z DuoContactu sa v krátkom čase stal jeden z najúspešnejších produktov v našej histórii. Presvedčili sme ich vďaka našej vytrvalosti, práve o tom je spomínaný dialóg.
Vyvíjali pri argumentácii aj tlak cez čísla?
Áno, ale výsledky sme, našťastie, mali v histórii veľmi dobré. Od začiatku sme sa zaradili medzi úspešné krajiny. Boli sme síce malý trh, ale v mnohých parametroch sme boli ukážkový. Či už išlo o priemerné predajné ceny, či obrat na predajcu. Hneď na začiatku pôsobenia sme si povedali, že nechceme ísť cestou akcií a zliav, aby sme nespadli do pasce zľavových komodít. Uprednostnili sme formu korektných štandardných cien, pričom sme sa snažili zákazníkovi dať niečo navyše. Dôležitou súčasťou úspechu je aj náš kvalitný servis, ktorý zákazníci oceňujú.
Aká bude cesta Baumitu v blízkej budúcnosti?
Pred Baumitom je niekoľko výziev, jednej z nich sme už teraz svedkami. Je to generačná výmena vo firme, ktorá sa však deje aj na strane zákazníkov. Prichádza nová generácia s novými potrebami aj očakávaniami. Noví kolegovia budú lepšie chápať potreby svojich rovesníkov a určite im budú vedieť prinášať a ponúknuť adekvátne riešenia. A práve tam je potrebná kontinuita o ktorej sme už hovorili.
Prijímajú noví kolegovia filozofiu Baumitu?
Myslím si, že áno, pričom mnohých až prekvapuje, aký silný je príbeh tejto značky. Jej adekvátne navnímanie im pomôže aj pri ich rozhodovaní. Je to podobné, ako keď sa bavíme s mladšou generáciou o novembri 89 alebo o roku 1968. Keď si mladí pozrú film Vlny lepšie pochopia, čo treba robiť v budúcnosti. Tiež sa rád vraciam k histórii, ale nechcem byť nostalgický. Sme predsa len rodinná firma, čo je obrovské plus oproti korporátom, ktoré sú často „bez duše“ a osobných väzieb. Keď si však mladí k rodinnej firme len tak „pričuchnú“, môže ich to len obohatiť.
Patrí k firemným výzvam aj digitalizácia?
Áno, je to určite ďalšia z výziev. Na túto cestu sme už nastúpili a mohla by nám pomôcť zjednodušiť veci, či už ide o zrušenie papierového hospodárstva, alebo schvaľovanie faktúr. Podľa mňa sa v blízkej budúcnosti zmení aj hierarchická štruktúra firiem s jednotlivými oddeleniami, firmy budú viac komunitné a kooperujúce. Ľudia musia medzi sebou oveľa viac komunikovať bez ohľadu na to, do ktorého oddelenia patria. Mení sa aj štýl práce a zariadenie kancelárskych budov. Napríklad nová centrála Škodovky už nemá oddelenia, ale iba veľké open-space priestory a množstvo zasadačiek, kde sa dá komunikovať a brainstormovať. Zánik jednotlivých oddelení však neznamená, že zmizne aj zodpovednosť - bez nej to nejde. Väčšia prepojenosť medzi oddeleniami a konkrétnymi ľuďmi bude určite na dobro veci.
Viackrát si zdôraznil slovo kontinuita, ktorá je prítomná aj v tvojej veľkej záľube - vinárstve. Prečo práve víno?
Má to svoju genézu. S partiou priateľov sme chodili vyše 10 rokov po rôznych oblastiach, kde sme objavovali krásne vína, ale aj miestnu kultúru a gastronómiu - najmä v Toskánsku, Piemont, Ligúrii, ale aj v ďalších talianskych regiónoch. Víno nás bavilo ako ušľachtilý mok a popri víne sme spoznávali aj miestu kultúru a históriu. Páčilo sa nám najmä to, že víno spája ľudí. V určitom momente sme sa rozhodli začať robiť víno sami.
Kto rozhodol, aby sa len neochutnávalo, ale aj vyrábalo?
Jeden z nás – náš priateľ a vizionár Janko Štefanec, ktorý bol práve na životnej križovatke. Prerobiť a obrobiť pôdu je veľmi ušľachtilá vízia a núka sa paralela so životom: vyklčovať burinu, ktorá tam nepatrí a začať akoby nanovo. Zušľachtiť staré vinice a vdýchnuť im nový život. Toto bola naša vízia. Pridali sme sa k tejto myšlienke a začali sme budovať malé remeselná vinárstvo. Už v začiatkoch sme objavili aj naše vinárske motto: „Dobré víno tvorí dobrú náladu, dobrá nálada prináša dobré myšlienky, dobré myšlienky dávajú vznik dobrým skutkom: a dobré skutky robia človeka človekom.“
Víno ako prostriedok na budovanie vzťahov spoločenstva...
Áno, vnímam to tak. Z pohľadu kresťana má pre mňa spoločenstvo a ľudské vzťahy zásadný význam. Keďže aj samotné víno má komunitný rozmer, založili sme družstvo, do ktorého podľa osobných možností vkladáme peniaze a z toho financujeme všetko potrebné – či už ide o technológiu, alebo opravu starých vinárskych hajlochov. Názov nášho vinárstva je Via St. Urbani – čo v preklade znamená Cesta sv. Urbana. Miestom nášho vinárstva je Strekov - z pohľadu vinohradníctva to najlepšie, čo na Slovensku máme. Nemali sme na Strekov žiadne väzby, ale postupne sme si ich vybudovali. Objavili sme nový svet na juhu Slovenska, skvelých ľudí a odborníkov a začali sme sa tam realizovať. Tento vinársky príbeh trvá už siedmy rok.
Ktoré je vaše najúspešnejšie víno?
Od začiatku nás oslovili novo-šľachtence, ktoré sú typické pre tento región. Práve v Strekove a Rúbani pôsobí enológ Ondrej Korpáš, azda najznámejší šľachtiteľ, ktorý s pani Dorotou Pospíšilovou vyšľachtil väčšinu známych novo-šľachtencov. Máme s ním veľmi dobré priateľské vzťahy a prevzali sme od neho veľa potrebného know-how a skúseností. Išli sme aj cestou experimentu, ktorý možno niektorí ani nechápu, kedy sme posledné roky vyrábali až 24 odrôd vína. Sú to síce malé šarže, ale vidíme tam veľkú varietu vín a bohatstvo strekovského teroiru. Našou vlajkovou loďou sú červené vína, najmä novo-šľachtence Dunaj, Hron, Lavína, z bielych vín spomeniem Heteru, Svojsen alebo Rizling Rituál. Z klasických odrôd je úspešný aj Veltlín zelený, Muškát moravský alebo Sauvignon.
Zúčastňujete sa aj vinárskych súťaží. Je to pre vinárstvo dôležité?
Pre nás je podstatné, aby sme na naše produkty mali nezávislý pohľad odborníkov. Zatiaľ chodíme iba na strekovskú súťaž vinárov, ktorá sa koná každý rok na prelome februára a marca a máme odtiaľ dobré výsledky a odozvy. Tento rok sme dokonca získali 2 zlaté medaile (Dunaj, 2022 a Rizling Rituál) a 2 strieborné medaile (Hetera a Dunaj, 2021).
Vinohradníctvo je aj miestom dobrej architektúry, ktorá objekty vhodne zapája do prostredia. Myslím, že aj na Strekove sa v tomto smere čosi deje.
V Strekove to len začína. Donedávna tam boli iba pôvodné vinárske „hajlochy“, teraz sú tam prvé lastovičky. Minulý rok bolo dokončené Vinárstvo S (aj s našimi materiálmi), ktoré vhodne zapadlo do prostredia, čo je pre región len dobré. S tým súvisí aj zvyšovanie ubytovacích kapacít, ktoré v Strekove chýbajú. Ostatne, na Slovensku je už viacero pekných prípadov nových vinárstiev.
Dá sa už aj v Strekove hovoriť o vínnej turistike?
Je tam veľký potenciál, ale rozbieha sa len pomaly, lebo mnohí nemajú na rozvoj prostriedky. Neviem, či niekto do toho výrazne investuje - skôr ide o cezhraničné projekty alebo konkrétne granty. Najväčšiu popularitu majú Dni otvorených pivníc v Strekove. Tento pôvodne trojdňový festival má obrovskú popularitu a vysokú návštevnosť. Pred koronou tam chodilo aj okolo 10 tisíc ľudí, po nej sa festival zredukoval na jeden deň. Verím, že sa to v budúcnosti ešte rozhýbe.
Spomínali sme komunity i kresťanský rozmer, ktorý spája tvoje kroky, myslenie a nastavenie. Aké prejavy má tvoja viera?
Možno by to lepšie povedali iní ako ja. Znova je to o kontexte. Pochádzam z kresťanského prostredia. Od malička sme so súrodencami boli zapojení do aktívneho života veriacich spoločenstiev. Veľmi ma ovplyvnila najmä rehoľa kapucínov, ktorá sa starala o mládež a práve tam sme získali živú vieru. Nie formálnu, ktorá je na Slovensku dominantne prítomná cez tzv. „nedeľných veriacich“. Nikdy som však nerozdeľoval ľudí na veriacich a neveriacich. Snažím sa vidieť v každom to dobré, z tohto pohľadu mi je veľmi blízka myšlienka pápeža Františka o univerzálnom bratstve.
Viem, že si sa cez vieru dostal aj k Hnutiu fokoláre, ktoré pôsobí celosvetovo. Aké je to hnutie?
Aktuálne, moderné a najmä živé. Kľúčovým slovom je jednota, ktorá ma oslovila. Byť jej spolutvorcom a snažiť sa ju nájsť vo vzťahu s druhým. Dať mu priestor a pustiť ho do svojho vnútra. Jednota je veľmi dôležitá na všetkých úrovniach života - od rodinného cez verejný život až po politiku. Táto snaha ľudí je veľmi cenná a prejavuje sa aj na ekumenickej úrovni. Hnutie fokoláre bolo iniciátorom viacerých veľkých stretnutí predstaviteľov veľkých monoteistických náboženstiev, stojí aj za iniciatívou Spoločne za Európu (Together for Europe), ktorej cieľom je spájať politikov ktorým ide o spoločné dobro bez ohľadu na politickú príslušnosť. Tieto myšlienky sú mi sympatické, aj preto sa v Hnutí fokoláre doteraz angažujem. Tam vznikla aj myšlienka ekonomika spoločenstva.
O čo ide? Môžeš nám to priblížiť?
Je to nový druh ekonomiky, ktorá nie je primárne zameraná na peniaze, ale na človeka. Všetci, ktorí sa k tejto iniciatíve hlásia, sa snažia využívať zisky s ohľadom na človeka ako nástroj, ktorý má slúžiť pre spoločné dobro. Je to nová paradigma na vytváranie nových vzťahov vo firme, na pracovisku, v rodine, kdekoľvek. Ekonomika spoločenstva inšpirovala aj súčasného pápeža Františka. V spolupráci s protagonistami Ekonomiky spoločenstva inicioval tzv. Františkovu ekonomiku zameranú na mladých podnikateľov a ekonómov do 35 rokov, s cieľom vrátiť ekonomike „dušu“. K tejto iniciatíve sa prihlásili aj viacerí významní ekonómovia a nositelia Nobelovej ceny za ekonomiku. Pápež František nám dáva za príklad sv. Františka z Assisi, ktorý je patrónom bankárov, lebo údajne založil prvú banku. Pápež František je veľkým propagátorom udržateľnosti, ekológie, kde nehovorí len o kvalite vzduchu a vody, ale aj o vnútornej kvalite človeka a harmónii. Z jeho pohľadu by ekológia mala byť integrálna, má primárne slúžiť človeku. Túto iniciatívu podporili viacerí známi ekonómovia (Jeffrey Sachs z USA, Stefano Zamagni z Talianska, či známy český ekonóm Tomáš Sedláček) a tiež viacerí nositelia Nobelovej ceny za ekonomiku. Našiel som sa aj v tejto parkete, snažíme sa šíriť tieto myšlienky aj na Slovensku. Vydali sme niekoľko kníh, snažíme sa spájať ľudí a ponúknuť im tieto nové myšlienky. Mnohých to oslovilo a verím, že sa pridajú aj ďalší.
Tvoje duchovné princípy sa určite objavujú aj v rodinnom zázemí. Spájanie, kontinuita, empatia...
Som vďačný, že som vyšiel z peknej a funkčnej rodiny. Sme štyria súrodenci, pričom dvaja z nás sa rozhodli pre duchovnú cestu. Najstaršia sestra Beatrix vstúpila (po štúdiu teoretickej kybernetiky) ku klariskám kapucínkam a žije v komunite sestier v kláštore v Kopernici. Mladší brat Peter sa stal katolíckym kňazom a pôsobí už dlhšie vo Viedni. A napokon môj najmladší brat Martin je úspešným podnikateľom v IT biznise a je tiež súčasťou Ekonomiky spoločenstva s presahom aj na iné aktivity- najmä médiá. Stojí za portálom nm.sk a najnovšie sa chystá spustiť spolu českými novinármi spravodajský portál Téma 21, ktorý by mal prinášať aktuálne informácie v duchu vzájomného dialógu a snahy o jednotu ako protiváha médií, ktoré fungujú na princípe konfrontácie a častokrát ľudí rozoštvávajú. Dnešná doba potrebuje určite dôstojnú a slušnú alternatívu.
A tvoja žena Ľudka s vašimi deťmi?
Mám to šťastie, že so stretol v živote Ľudku – moju manželku. Je pre mňa stále nevyčerpateľným zdrojom nápadov (niekedy bláznivých) a inšpirácií. Prináša do nášho spoločného života veľa dobrej nálady a životnú dynamiku, ktorá vyvažuje moju skôr pokojnú povahu. S Ľudkou máme spolu tri deti - Dominika, Luciu a Rafaela. Hoci sme s Ľudkou vyšli skôr z technických prostredí (ona ekonómka, ja stavbár), naše dve deti išli umeleckou dráhou. Dominik sa stal fotografom - kameramanom a Lucka je výtvarníčkou textilného dizajnu. Som veľmi rád, že sa realizujú v tomto prostredí, hoci to umelci nemajú jednoduché. Najmladší syn Rafael išiel zase na medicínu a pôsobí na pražskej Bulovke ako anesteziológ. Od Dominika s nevestou Lenkou máme aj dve krásne vnúčatá – Levonka a Hanku.
O výzvach v Baumite sme už hovorili - aké sú ešte pre tebou?
Mojou túžbou je byť aj naďalej užitočným – pre mojich najbližších, ale aj pre firmu a pre spoločnosť. Stále ma baví to čo robím, bez Baumitu si snáď život ani neviem predstaviť. Ak mi to zdravie dovolí, teším sa aj na naše vinárske výzvy. Stále mám ale pred očami moju osobnú misiu, ktorou je prispievať k budovaniu vzťahov a svojou troškou prispieť aj k budovaniu lepšej spoločnosti a spravodlivejšieho sveta. V duchu sloganu od Neila Armstronga: Aj malý krok pre človeka sa môže stať veľkým skokom pre ľudstvo.