Na káve v Baumite
Slovenskí architekti poznajú svojho kolegu veľmi dobre. Roky ich reprezentoval ako predseda Slovenskej komory architektov. Aké sú jeho nové plány, kam smeruje?
Pred pár mesiacmi ste prestali pôsobiť ako predseda SKA. Považujete to za uzatvorenú kapitolu svojho života? Aké pocity to vo vás vyvoláva?
Áno, uzatvorenú, ale zároveň do nej priebežne nahliadam a čerpám z nej ako z dobrej učebnice. Tie tri volebné obdobia a dohromady 6 rokov v čele našej stavovskej organizácie architektov ma stálo enormne veľa času a energie, často na úkor práce v ateliéri i rodiny a ostatných aktivít. Zároveň však mám pocit, že neboli márne a množstvo vecí sa nám spolu s kolegami a kolegyňami v orgánoch, úrade i spomedzi členov komory podarilo posunúť dobrým smerom. Či už to boli súťaže návrhov, mediálna prezentácia práce architektov, komunikácia s verejnou správou na všetkých stupňoch i v regiónoch, sčasti aj legislatíva týkajúca sa profesie architekta.
Architektúra/Design vie dať človeku veľmi veľa, ale smerom k verejnosti tu fungujú aj isté bariéry. Cítite aj vy sám, že komunikácia je v tomto, povedzme, nedostatočná?
Možno my architekti žijeme niekedy tak trochu vo svojej bubline našich vzájomných kontaktov medzi sebou a s našimi klientmi. Ak vám niekto dáva prácu a vy sa ju snažíte vykonať čo najlepšie, ste nastavený vy aj váš klient pozitívne v spoločnom úsilí. Môže sa síce stať, že spolupráca sa pre nespokojnosť, alebo nesplnenie podmienok z jednej, či druhej strany, skončí predčasne, niekedy i s kolíziou. Tých prípadov však býva podstatne menej, sám by som ich vo svojej viac ako 35 ročnej praxi napočítal tak na prstoch jednej ruky. Možno preto máme niekedy tendenciu vnímať našu profesiu idealistickejšie oproti realite. A preto je veľmi dôležitá komunikácia i v širšom zmysle s verejnosťou, komunálnou i štátnou správou, aby sme komunikovali nielen naše videnie možných a dobrých riešení v živote spoločnosti, ale dostávali od nej aj priamy feedback.
Nakoľko poznačili vaše vnímanie architektúry roky praxe v ateliéri a práce v SKA?
Rozmýšľam, či sa to dá nejako oddeliť... Náš život je plný najrozličnejších skúseností, vnemov, zážitkov, poznaní, zďaleka ich neprináša len naša profesionálna práca, či nejaká verejnoprospešná činnosť. Je to asi prirodzené s vekom, že čím ďalej, tým viac a hlbšie zapájam do tvorby tie akoby „neprofesionálne“ skúsenosti a vnemy. Neprofesionálne s úvodzovkami len preto, že architektúra preniká vlastne do všetkých oblastí života a jej súvislosti sú vlastne neobmedzené a spätne do našej tvorby vstupujú a ovplyvňujú ju.
Vie sa o vás, že maľujete. Posledná výstava vašich 12 obrazov o rozmere 1x1 m mala názov „12 m2“. Cítite sa viac ako výtvarník alebo architekt?
Voľakedy za študentských čias a ešte v 80-ych rokoch som príležitostne maľoval asi hlavne preto, že hádam okrem športu, záhradkárčenia alebo turistiky sa vtedy nebolo veľmi v čom realizovať. V poslednej dobe je to úplne naopak. V našej krásnej robote sme pohltení zákazkami, termínmi a neohraničeným množstvom technických, bezpečnostných a legislatívnych podmienok a limitov. Naša tvorba sa tak stáva viac a viac zápasom, bojom, v ktorom sa kreativita premieňa stále viac na vynaliezavosť v driblovaní medzi všetkými tými kritériami a požiadavkami. Ak to trochu nadnesiem, maľujem z pudu sebazáchovy a užívam si tvorbu, ktorá má tých limitov naozaj minimálne – napríklad formát meter krát meter.
Úvodná maľba, zľava doprava: m2_01 (Vstup do neznáma) 2016, olej na plátne 100x100 cm; m2_02 ((Z)vodná krajina) 2016, olej na plátne 100x100 cm; m2_03 (Nálada-balada Toskánska) 2017, olej na plátne 100x100 cm; m2_04 (Rozvidnievanie) 2017, olej na plátne 100x100 cm
Čerpáte inšpiráciu z prírody, ciest, pozorujete okolie. Čo to vo vás vyvoláva, potrebu stať sa rozprávačom vlastných zážitkov?
O nápadoch, predstavách premýšľam, ale neviem o nich veľmi zmysluplne rozprávať, ani to nie je potrebné. Neverbálne vyjadrovanie je úžasné práve v tom nedopovedaní, v tom, že akási prvotná myšlienka len minimálne zmaterializovaná plátnom, štetcom a farbou si začne žiť tak trochu svojím životom a dáva mi naspäť viac, ako som sa jej snažil dať ja. A je perfektné, ak to funguje aj ďalej a dáva to aj iným v podobe ich vlastného zážitku a emócie. Mám v tomto nekončiacom rozhovore silnú oporu – krajinu. Citujem ju však len zľahka a čo najmenej konkrétne, aby sa nezastrela jej nekonečnosť, večnosť a záhadnosť.
Možno vás zaujme: Architektúra musí byť umením. Radu Teacă - Rozhovor s architektom
Znie to ako paradox, kresliaci (maľujúci) architekt. Ako sa dajú zladiť tak časovo náročné formáty?
Za paradox by som skôr považoval nekresliaceho architekta. Ruka, ako dokonalý, avšak neveľmi presný nástroj, je najbližším a najrýchlejším „dopravcom“ myšlienky k jej zachytenej podobe. A nie celkom dokonalo zachytená myšlienka môže ďalej spätne inšpirovať autora k variantom riešenia, alebo k úplne novému nápadu. Krásne o tom rozpráva kniha „Skici – Sketches“ od Jána Stempela a Jana J. Tesařa a kol. Maľovanie je už možno viac taká nadstavba, či vedľajšia zábavka. Ale pre mňa do istej miery aj spôsob ako kompenzovať súčasnú diétu v architektonickej tvorbe, čo sa týka zapájania výtvarných diel do architektúry, či spolupráce s výtvarníkmi. Čas tu našťastie nehrá takmer žiadnu rolu, ani čo do dĺžky procesu, a už vôbec nie čo do termínu – inak by z toho bola už len ďalšia povinnosť a tú skĺbiť s ostatnými, by mohol byť naozaj problém.
Zľava doprava: m2_05 (Letná hra) 2017, olej na plátne 100x100 cm; m2_06 (Tiché brehy) 2017, olej na plátne 100x100 cm; m2_07 (Vlnenie) 2017, olej na plátne 100x100 cm; m2_08 (Plány, túžby, plány) 2018, olej na plátne 100x100 cm
Okrem výtvarnej tvorby sa venujete aj rekonštrukcii tradičných dreveníc a záchrane historickej kúrie na Liptove. Čo vás k tomu priviedlo, tiež potreba „vyvažovania“?
Možno viac náhoda a trochu hra osudu. V roku 2005 sme kúpili v Jakubovanoch, dedinke pod západnými Tatrami, drevenicu z r. 1909 a upravili ju na používanie pre 4-člennú rodinu so zachovaním jej pôvodného charakteru. Máme radi hory a turistiku, tak pre nás z dolného Považia, kde najvyšším kopcom je “títeš“ (hrádza pri Váhu), je zmena prostredia povedzme tiež istým vyvažovaním. Labzovanie po kopcoch a liptovských holiach a večery v rozhovoroch v chyži bez televízora sú pre nás tým najlepším antistresovým programom. Keďže starší syn Ondrej je architekt a mladší Michal reštaurátor, profesionálna deformácia sa do istej miery podpísala pod kúpu renesančno-barokovej kúrie v susednej obci Liptovský Ondrej v roku 2011 v značne havarijnom stave. Tú, po našom návrhu a zapísaní do zoznamu národných kultúrnych pamiatok, postupne dávame do poriadku, aby sa nerozpadla ako mnoho iných. Bolo by to na dlhšie samostatné rozprávanie. No a do tretice rekonštruujeme momentálne ďalšiu drevenicu z roku 1899 v susedstve v Jakubovanoch. Nemusím hovoriť, že je to úplne iný typ roboty, akú poznáme z novostavieb. Obrovský zdroj ďalších skúseností, poznania tradičných postupov a ich skĺbenia s novými materiálmi a technológiami i kontaktov so zaujímavými šikovnými ľuďmi, ktorí ešte nezabudli poctivé remeslo.
Zľava doprava: m2_09 (Ply/anutie) 2018, olej na plátne 100x100 cm; m2_10 (Zblíženie) 2018, olej na plátne 100x100 cm; m2_11 (Veseloles) 2018, olej na plátne 100x100 cm; m2_12 (Melódia v skalách) 2018, olej na plátne 100x100 cm
Aký je (v čom je) rozdiel pracovať povedzme pre klienta, alebo sa „len tak“ venovať voľnej tvorbe?
Tak samozrejme jeden vážny sa ponúka hneď. Práca pre klienta je služba, za ktorú platí (aspoň obvykle) a to prináša hromadu zodpovednosti. Voľná tvorba je z podstaty nezáväzná, bez záväzkov. Ale umožňuje vstúpiť aj tam, kde sa pri službe nedá a tým mi príjemne vyvažuje remeslo.
Je práca na zákazku jednoduchšia – priamočiarejšia?
Ak hovoríme o architektonických zadaniach, žijeme v dobe práce na zákazku. Dnes asi len veľmi výnimočne architekti robia takzvane do šuplíka. Absolútna väčšina na to jednoducho nemá čas. Najímajú si nás klienti, podobne ako advokátov, alebo inštalatérov, aby sme im riešili nejaký problém – napríklad s bývaním, biznisom, vybavenosťou, verejným priestorom, krajinou... Markantný rozdiel je len v tom, že stopy našich počinov ostávajú v prostredí okolo nás desaťročia. Najväčšie úskalie v nájomnej práci na zákazku vidím v tom, ak klient vyžaduje za svoje peniaze riešenie na úkor iných ľudí, spoločenstva, či životného prostredia. Optimálne je, keď sa podarí takéhoto klienta pozitívne zmanipulovať v zmysle príslovia o ovci a vlku. Ak nie, a zdvorilo zákazku odmietnete, nemôžete hneď sa tešiť, že ste odvrátili katastrofu. Vždy sa nájde niekto...
Možno vás zaujme: Oceňovaný architekt Samuel Delmas. Súvisiace Inside - Outside projekty
Digitalizácia vládne svetu. Je z tohto dôvodu súčasná architektúra iná ako v čase o generáciu – dve skôr?
Je aj nie je iná. Iná je najmä vo forme, do ktorej vstupujú stále nové a nové materiály a technológie vrátane hardvéru a softvéru na spracovanie návrhu a projektových a územnoplánovacích dokumentácií. Schválne hovorím „spracovanie“, lebo ide stále iba o nástroje, ktoré nám umožňujú jednak obsiahnuť celú tú šírku a hĺbku obsahu dokumentácií v relatívne krátkom časovom úseku, pohodlne robiť korektúry, zmeny, posielať ju trebárs cez polovicu planéty a tak ďalej. Výroba stavebných materiálov a technológií a digitalizácia projektového procesu sú, samozrejme, spojené nádoby. Je v logickom záujme výrobcov stavebných materiálov a dodávateľov technológií dostať ich do stavieb čo najviac a niekedy sa zdá, že i s čo najkratším obmenným cyklom. Dnes je životnosť domu ako celku, t. j. bez potreby rekonštrukčného zásahu vrátane jeho vybavenia, porovnateľná so životnosťou bežného auta spred cca 40 rokov. Občas si kladiem otázku v čom sú tie naše drevenice, postavené pôvodne zo 4 - 5 materiálov - drevo, kameň + hlina, sklo a trochu kovu, a dnes doplnené o nejakú tú keramiku či nevyhnutné plasty - tak veľmi odlišné v úrovni štandardu oproti súčasným stavbám? Rozdiel istotne je, ale v princípe nie až taký zásadný. Tým, samozrejme, nechcem povedať, aby sme sa vrátili všetci do drevostavieb, ktoré sa dajú postaviť niekoľkými pármi rúk a ručnými nástrojmi, ale pozrieť sa na hlbší zmysel našej práce a jej dopady. O tom je podľa môjho názoru architektúra od nepamäti. Pevnosť, účel, krása a dodávam – s ohľadom na náš vnútorný aj vonkajší svet.
Mať dom od známeho architekta je stále vec istého statusu alebo sa to už dnes nenosí? Ako sa na to podľa vás pozerajú dnešní mladí?
Ak by to bola len otázka statusu, asi by to nebol najlepší východiskový bod spolupráce – aspoň z môjho pohľadu, obával by som sa toho momentu zdôrazňovania, či dokonca predstierania určitého statusu, ale netrúfam si to hodnotiť. Veď existuje množstvo príkladov diel vynikajúcich architektov, ktorí dostali od svojich klientov voľnú ruku a vytvorili nadčasové diela, možno sčasti i na úkor alebo nad rámec reálnych požiadaviek a potrieb ich užívateľov. Mladá scéna, či už sa pozeráme na architektov a príbuzné profesie alebo generácie o 1 – 2 mladšie od nás všeobecne, sú veľkým prísľubom. Odstup a zdravý kritický pohľad potrebuje naša plytvajúca a za neustálym rastom sa ženúca spoločnosť viac ako soľ. Ak je odstup a kritické videnie zároveň spojené s činorodosťou niečo zmeniť, pozerám do budúcnosti po nás s nádejou.
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: Ivona Orešková, archív IP