Andrea Ambrovičová&Juraj Mikulaj: Samotná architektúra by mala poskytovať umelecký zážitok

Citlivá rekonštrukcia bytového domu Nový svet na Novosvetskej ulici pod bratislavským Slavínom z druhej polovice 20. storočia posunula štandard bývania na novú kvalitatívnu úroveň. Bez toho, aby dom stratil svoje pôvodné architektonické kvality, výraz, proporcie a detaily. Autorský prístup rozvíja potenciál stavby zo 70. rokov, pričom zachováva atmosféru a identitu pôvodnej architektúry. Aj preto tento dom získal hlavnú cenu v kategórii Obnovená a adaptovaná budova v súťaži Fasáda roka 2023. S jeho autormi – súrodencami Ing. arch. ANDREOU AMBROVIČOVOU a Ing. arch. JURAJOM MIKULAJOM – sme sa porozprávali nielen o tomto dome.

Andrea Ambrovičová: Ďakujeme. V tomto dome, kde sa nachádza 9 bytov, bývame s manželom od roku 2014, pričom dovtedy sa na ňom neuskutočnili žiadne zásahy. Rekonštrukcia po štyridsiatich rokoch jeho existencie bola preto viac než žiaduca. Začali sme s rekonštrukciou nášho bytu a následne sme rozbehli diskusiu s majiteľmi bytov o tom, žeby bolo dobré celý dom zrenovovať a zatepliť. V roku 2017 sme iniciovali celú rekonštrukciu a spoločenstvu som ponúkla, žeby som sa projektu ujala v našom ateliéri spolu s bratom Jurajom. Celý proces sa však čoskoro ukázal ako veľmi náročný.

Juraj Mikulaj: Každý architekt, ktorý robil podobné zadanie vie, čo znamená robiť rekonštrukciu bytového domu. Prvým partnerom do diskusie je spoločenstvo bytového domu, druhým majitelia bytov. Vo výsledku to možno pôsobí jednoducho, ale komunikácia s týmito partnermi je extrémne náročná a nedá sa vyhovieť každému. Stačí jeden nespokojný človek a celý proces sa skomplikuje.

A.A.: Po šiestich rokoch od prvého návrhu určite zažívame satisfakciu a aj cena v súťaži Fasáda roka, či kladné odozvy odborníkov nás veľmi povzbudili a teší nás, že sa dom ľuďom páči.

J.M.: Myslím, že sme pozdvihli hodnotu domu, čo je dobré pre ulicu ako aj celé prostredie. 

A.A.: Najdôležitejšia bola pre nás uličná fasáda, lebo je jediná, ktorú vníma aj verejnosť. Ide o typickú architektúru pre danú lokalitu a chceli sme, aby dom zostal, ako ho ľudia poznajú. Pre architektúru 70. rokov je typická uličná fasáda – lódžie, ale aj vertikálne steny, ktoré ich oddeľujú a ich proporcie udávajú charakter domu. Snažili sme sa o kultúrnu akceptáciu identity objektu, ktorý by po rekonštrukcii nevyzeral ako novostavba. 

J.M.: Okrem zachovania pôvodného charakteru sme chceli do výrazu vniesť aj trochu súčasnosti. Zachovať, ale aj aktualizovať - nie však, aby to kričalo. Možno to vyznie paradoxne, ale najkrajšie domy sú niekedy aj také, ktoré si ani človek nevšimne, keď ide okolo nich.

A.A.: So zateplením sme počítali už pri architektonickom návrhu. Áno, často máme voči zatepleniu výhrady a keď už zatepliť, treba to robiť s citom, aby dom nestratil charakter a pôvodné proporcie. Tento názor nás sprevádzal počas celého procesu a od toho sa odvíjala voľba materiálov. 

J.M.: Snažili sme sa, aby zateplenie bolo čo najtenšie a použili sme asi 15 hrúbok rôznych materiálov, pričom sme sa snažili zachovať pôvodné proporcie. Keď mala pôvodná lodžia pomer strán aký mal, tak sme si pôvodné výkresy prekresľovali do autoCADU-u a snažili sme sa pôvodné proporcie zachovať. Samozrejme, veľa sa menilo aj kvôli financiám, lebo za pôvodný rozpočet sa to už nedalo zrealizovať. Po veľkých diskusiách sme nakoniec našli zhodu v zateplení s minerálnou vlnou.

A.A.: Baumit je jedna z najväčších firiem na našom trhu, takže človeku prichádza do úvahy veľmi prirodzene. Navyše, aj realizátor rekonštrukcie – firma Ecotherm - s Baumitom dlhodobo spolupracuje a podporil túto spoluprácu s kvalitnými materiálmi.

J.M.: Nuž, zvykáme si fungovať na diaľku, ale zvládame to. Čo sa týka našej spolupráce vo všeobecnosti, hádam je to celkom fajn, keď spolu fungujeme už 15 rokov. A keď sa aj pohádame, musíme sa nakoniec aj pomeriť (smiech). Dôležité je, že sa veľmi dobre dopĺňame, lebo každý z nás má iné silné stránky. Všetko robíme spolu a pri riešenom projekte nikto nie je líder tímu. Každý z nás sa snaží robiť to, čo vie lepšie.

A.A.: Áno, pričom výhody týchto dvoch elementov sú skôr v komunikácii, pretože tá mužská je o čosi razantnejšia, ale to je v stavebníctve potrebné. Takže Juraj chodí na stavbu sa občas aj pohádať a ja to potom uhládzam... Avšak pri samotnom projektovaní rozdiely medzi mužským a ženským pohľadom príliš nevidím. Juraj má možno lepšie cítenie technických detailov ako ja.

A.A.: Priznám sa, mala som sen takýto dom urobiť. Jeho naplnenie chvíľu trvalo, ale potom prišla zákazka a zrealizovali sme vidiecky dom J na Záhorí. Na daný pozemok a do konkrétneho prostredia tento dom jednoducho pasoval. A ten zase inicioval podobný dom na opačnej strane Karpát, ktorý vznikol v podobnom vidieckom prostredí a situácii.

Vidiecky dom J
Autori: Andrea Ambrovičová, Juraj Mikulaj, Jana Machalová, Radoslav Kurucz, realizácia: 2015 – 2019, miesto:  Slovensko, úžitková plocha: 320,4 m2, foto: Filip Šlapal

J.M.: Áno, lebo s investormi sú priatelia a následne nás oslovili. Túto stavbu máme vo finále, kreslia sa ešte stoláriny a o chvíľu sa bude montovať. Predpokladáme, že domáci v ňom budú o 2-3 mesiace aj bývať. Nejde však len o našu túžbu robiť vidiecky dom, ale s jeho konceptom sa snažíme integrovať do prostredia. Je možné, že aj tu budú použité Baumit materiály.

J.M.: To je často veľmi ťažká úloha, lebo oprávnene sa hovorí, že rodinný dom je najťažšie zadanie. Klienta treba rešpektovať, ale súčasne ho treba dostať tam, kde ho chceme mať. Treba ho nechať v názore, že je to jeho dom. Vo výsledku sa musí páčiť jemu, ale aj nám. Pokiaľ vidíme, že tento spôsob nie je možný a bude to len „otročina“, ktorá vyhovuje iba klientovi, tak radšej z toho vycúvame. 

A.A.: Pri presviedčaní klienta nám pomáhajú aj naše referencie a keďže sa už máme o čo oprieť, je to čoraz ľahšie. V konečnom dôsledku ľudia vidia, že nám môžu dôverovať.

J.M.: Áno, pričom interiér sa snažíme dodávať celý, do poslednej lampy, či stoličky. Samozrejmou súčasťou je autorský a technický dozor. To je zároveň jediná cesta pokiaľ chceme dosiahnuť dobrú architektúru. Ak do tohto procesu zasiahne iný architekt alebo klient a tvorca stratí kontrolu nad procesom, tak prichádza výsledok, ktorý nemusí byť nutne zlý, ale už nie je zaujímavý pre pôvodného autora.

A.A.: Je to náš cieľ a keď už sa do niečoho pustíme, tak to chceme urobiť čo najlepšie. Detail je veľmi dôležitý pre dopovedanie celého konceptu. Aj keď sa zdá, že je to len detail, je to veľmi dôležité a ťažko povedať, ktorá fáza projektovania či realizácie je dôležitejšia. Sú však rôzne scenáre – stalo sa nám, že si klienti sami vybrali stoličky a lampy, ktoré dobre spolupracovali s našou koncepciou. Je to však najmä o komunikácii. Preto je dôležité, ako povedal Juraj, nestratiť nad projektom kontrolu.

A.A.: Je toho naozaj veľa a tak to má byť. S pribúdajúcimi rokmi sa na to začínam pozerať inak. Možno vnímam viac vrstiev a súvislostí. Viac sa pozerám do histórie, ale aj na inšpiratívnu súčasnú architektúru. No a potom sú tu „every day life“ situácie, ktoré zdanlivo nemajú s architektúrou nič spoločné, ale s architektúrou súvisí takmer všetko. 

A.A.: Určite áno, vnútorný život je veľmi dôležitý pri koncepcii domu. Keď začíname s domom, zamýšľame sa nad tým, pre koho je určený a kto v ňom bude žiť. Často sa klientov pýtame na kolobeh života, ktorý majú v rodine. Našimi otázkami sú zaskočený a začnú nad nimi rozmýšľať, až keď im ich položíme. 

J.M.: Nedávno som sa nad tým zamýšľal a pochopil som, že veľa ľudí už nemá vzťah k výtvarnému umeniu. Napriek tomu, že niektorí majitelia sú veľmi solventní a stavajú si drahé domy, výtvarné umenie im nič nehovorí. Steny by síce na obrazy aj mali, ale väčšinou si na ne dajú fotografie z dovolenky. Alebo keď už si niečo kúpia, dajú prednosť peknej lampe, či kvalitnému kreslu. Verím však, že ešte existujú milovníci umenia, ktorí dokážu oceniť krásne diela.

A.A.: Kedysi som mala k tomuto debatu s výtvarníkom Miroslavom Cipárom, keď sme si spolu pozerali knihu rodinných domov z nemecky hovoriacich krajín. Zdalo sa mu, že v tých domoch nie je priestor pre výtvarné umenie. Miesto by tam aj bolo, ale nedávajú priestor umeniu. Možno to však bolo aj z bezpečnostných dôvodov, keď ľudia nechceli publikovať vzácne diela. Je to však rôzne - stretávame aj klientov, ktorí majú vzťah k výtvarnému umeniu a chcú vo svojich domoch dať umeniu priestor.

A.A.: Určite, architekti sa často snažia robiť s pridanými hodnotami, aby človek v priestore mal zážitok – či už v podobe svetla, prekvapujúceho materiálu alebo hmotového členenia. Samotná architektúra by mala poskytovať umelecký zážitok.

J.M.: Dobrá architektúra je taká, ktorá vydrží byť dobrá, neomrzí a až tak nezostarne. V našej mierke by to mohla byť architektúra, ktorá je schopná reagovať na čas a prispôsobovať sa rôznym potrebám užívateľa. Architektúra, ktorá je nielen pekná, ale aj funkčná. Nemusí byť okázalá a kričať, ale musí vyžarovať pokoru a pôsobiť, akoby na dané miesto patrila. Musí samozrejme tiež rešpektovať prírodu. 

A.A.: Pri tvorbe priestoru je dôležitá aj atmosféra, ktorá pôsobí, že človek sa na danom mieste cíti dobre. A s tým súvisí aj dobre trafená mierka, lebo tá často ujde. Niektorí ľudia chcú veľké priestory, ale potom sa môže stať, že sa v nich človek stráca. Nie je to len o stovkách metrov štvorcových a vysokých stropoch, ale najmä o tom, ako sa človek v priestore cíti.

Text: Ľudovít Petránsky